Branislav Hlaváč

Nedávno som si pozrel dokument NEJVĚTŠÍ SKANDÁL ČESKÉHO „DOBROVOLNICTVÍ“! | Oběti Jakuba Jahla.

Dlho som po jeho skončení len sedel a pozeral do prázdna. Je to jeden z tých filmov, ktorý vás nerozloží hneď, ale dusí vás ešte dlho po jeho skončení. A zároveň vám kladie jedinú otázku: Ako je toto možné?

Tento dokumentárny film zachytáva výpovede viac než dvadsiatich ľudí – detí, dospelých, svedkov, úradníkov, miestnych obyvateľov i dobrovoľníkov – ktorí osobne poznali Jakuba Jahla. Muža, ktorý prišiel do Tanzánie s projektom detského centra a ktorý sa – podľa ich slov – zmenil na nočnú moru miestnej komunity.

Nie je to len jeden hlas. Nie je to len pocit. Sú to konkrétne výpovede konkrétnych ľudí, ktorí hovorili pred kamerou. Otvorene. S tvárou, s menom, s traumou v očiach.

Hovoria o jeho manipulácii, o drogách, o mačetách, o vyhrážkach, o znásilňovaní, o rozvrate komunity, … Ale najhoršie sú výpovede tých najzraniteľnejších – detí.

„On, on, on … znásilnil mého kamaráda. Já se mu vykakal do pusy a on byl velmi šťastný. Velmi jsem se bál. Jakub znásilnil mého kamaráda… já jsem utekl.“

– výpoveď malého chlapca, ktorý sa pri každom slove zadrháva, kŕčovito drží fotografiu Jahla a bojuje s traumatizujúcimi spomienkami

„Přišel ke mně s nožem. Chtěl mě bodnout. Lenka ho držela. Říkala mu: Nedělej to, nedělej to.“
– svedectvo Jeffa

„Představte si, že vaše desetiletá dcera sedí naproti vám a popisuje, jak k ní přišel muž s nožem. A jak ji pořezal během toho, co se ji pokusil znásilnit. Co byste v tu chvíli cítili? Já vám řeknu, co jsem cítil já — chtělo se mi zvracet.“
– slová jedného z tvorcov dokumentu, D. Baila

Ako je možné, že tento muž nebol nikdy súdený?

Nie je to len obvinenie z jedného prehrešku. Je to široká mozaika výpovedí, ktoré do seba zapadajú. A najmä – ktoré evidentne nie sú motivované záujmom zviditeľniť sa či profitovať. Títo ľudia neprišli žiadať o pozornosť. Vypovedajú o tom, čo sa im stalo, pretože práve to prišli tvorcovia dokumentu do Tanzánie zistiť.

A Jakub Jahl? Po tom všetkom odchádza z Afriky. Naspäť do Česka. V Tanzánii je nežiaduca osoba. A v Česku? Tam študuje pedagogiku. Vystupuje v médiách. Prednáša o „nebezpečných sektách“.

Za svoje zverstvá nikdy nestál pred súdom.

Mlčanie

Nechcem nikoho lynčovať. Nežiadam rýchly rozsudok. Žiadam dôkladné prešetrenie a spravodlivý súd. Ak by bol obvinený ktokoľvek iný z niečoho tak vážneho, spoločnosť by chcela odpovede. Tu sa však mlčí.

Mlčí sa o znásilnených deťoch. Mlčí sa o manipulácii, o drogách, o násilí, o sprenevere.

Mlčí sa, lebo sa to stalo „niekde ďaleko“? Možno. Takže niekde ďaleko je možné znásilňovať deti? S tým sa ja zmieriť neviem. Toto je ďaleko cez čiaru v akejkoľvek krajine.

Mimochodom, máme istotu, že v tom nepokračuje ďalej v Česku alebo kde sa aktuálne pohybuje?

To ticho bolí. To ticho je totiž forma spoluviny. To ticho musí prestať!

Kde je spravodlivosť?

Pýtam sa s bolesťou, ktorú nechcem nosiť sám. Chovanie Jahla je neprípustné.

Pýtam sa ako človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo. Spravodlivosť nie je len otázkou paragrafov, ale aj toho, či sa dokážeme postaviť na stranu tých, ktorí sa sami neubránia. A ak deti prehovoria o zneužívaní, no svet okolo nich zostane ticho, potom sme ako spoločnosť zlyhali – nie zákonom, ale mlčaním.

Čo môžeme urobiť?

Stačí, ak neodvrátime zrak. Aspoň na začiatok.

Keď si ten dokument pozriete, vypočujete svedectvá, možno sa nebudete pýtať, ale priam kričať, že ako je možné, že sa o týchto zverstvách nehovorí viac. Stačí popremýšľať, ako by ste reagovali, keby šlo o vaše deti.

Zásadné je však rozhodnutie, že nebudeme mlčať tam, kde niekto iný prišiel o hlas. A že sa – pokojne, bez nenávisti – postavíme na správnu stranu.

Na záver

Je ľahké veriť v spravodlivosť, keď ide o príbehy z diaľky, ktoré sa nás priamo nedotýkajú. No skutočná skúška prichádza vtedy, keď vidíme bolesť iných – a musíme sa rozhodnúť, či pri nej zostaneme ticho.

Verím, že ešte žijeme v spoločnosti, kde spravodlivosť nie je len slovo. A prajem si, aby sa za ňu postavil každý jeden z nás.

A tak sa ešte raz pýtam:
Kde je spravodlivosť?